Kishartyán

Osada je známa predovšetkým kamennou dierou nachádzajúcou sa v jej hraniciach. Jaskyňa vznikla v spodnom miocéne (egersko-eggenburské) v pieskovci (formácia Pétervására Sandstone) pozdĺž tektonických puklín, vrstvenia a rovin vrstiev v dôsledku fragmentácie spôsobenej mrazom a rozmrazovaním, zrútenia, zvetrávania a pravdepodobne aj deflácie, ako aj ľudského zásahu. V súčasnom stave pôsobí skôr ako umelá dutina než prirodzený útvar. Jaskyňa je horizontálna, jednopodlažná a má zvyčajne štvorcový prierez. Skladá sa z troch až štyroch menších až väčších prepojených miestností, z ktorých väčšina je štvorcová a jasne tvarovaná ľuďmi. Pôvodné prírodné dutiny možno pozorovať pri vchode a oknách, kde ich zaoblené, oválne tvary naznačujú ich pôvod. Miestni rozprávajú príbeh o veľmi bohatom, ale veľmi bojazlivom barónovi z neďalekého Karancsságu, ktorý sa so svojou milenkou dlhý čas ukrýval v jaskyni, pretože sa bál súboja s iným barónom. Jeho poddaní im v noci nosili jedlo. Zo svojho dobre chráneného, tajného úkrytu sa odvážil vyjsť až o niekoľko rokov neskôr, keď sa dozvedel o smrti svojho rivala. Pravdivosť tohto príbehu je neistá, ale je isté, že pôvodne úzka skalná dutina na strmom úbočí nad studňou v údolí nebola ľuďmi staroveku bezdôvodne rozšírená na priestrannú obytnú jaskyňu na tomto výborne brániteľnom a dobre ukrytom mieste. Je možné, že bola obývaná aj v praveku, ale určite bola obývaná v stredoveku. Pohodlne rozšírená dutina, ktorá mala dobrú studňu poskytujúcu vodu v údolí pod ňou, mohla v stredoveku slúžiť aj ako pustovnícke obydlie. Obytná jaskyňa, situovaná ako hrad na strmom úbočí, určite poskytovala útočisko obyvateľom dediny počas tatárskych a tureckých vpádov. Od roku 1982 sa jaskyňa v literatúre označuje ako „Kőlyuk“. V literatúre sa objavuje aj pod rôznymi názvami: Kishartyáni Kőlyuk (Eszterhás 1988), Kő-völgyi-kőlyuk (Szathmári 1982), Kő-völgyi Kőlyuk (Eszterhás 1989), Kő-völgyi Pustovnícka jaskyňa (Eszterhás 1988), Kővölgyi Pustovnícka jaskyňa (Eszterhás 1989), Kő-völgyi-pustovnícka jaskyňa (Eszterhás 1989) a Pustovnícka jaskyňa (Szathmári 1982).